Sekvestrácia uhlíka – Čo je to a aký má vplyv?

 

Najväčším národným bohatstvom a rozhodujúcim komponentom prírodného prostredia každej krajiny je pôda. Vytváranie pozitívneho vzťahu k pôde sa preto považuje za jeden z prvých prejavov človeka. Na jej rozlohe a kvalite priamo závisí prosperita biologických spoločenstiev i ľudskej spoločnosti.

Základnou úlohou poľnohospodárstva je poľnohospodárska produkcia, ktorá je úzko spojená s kolobehom uhlíka a ďalších biogénnych prvkov, podieľajúcich sa na tvorbe biomasy. Proces tvorby rastlinnej hmoty a následnej akumulácie odumretých zvyškov cez rôznorodé premeny v povrchových vrstvách Zeme vedie k formovaniu humosféry a je tak rozhodujúcim procesom vzniku a vývoja pôd, ich úrodnosti a produkčnej schopnosti.

V súčasnosti sa čoraz častejšie konštatuje, že sa zásoba uhlíka a pôdnej organickej hmoty v našich intenzívne obhospodarovaných pôdach dostáva na minimálnu úroveň charakteristickú pre jednotlivé pôdne typy a druhy. Z tohto dôvodu je nevyhnutné hľadať riešenia založené na stabilizácii pôdnej organickej hmoty, ktorá zohráva dôležitú úlohu v globálnej uhlíkovej bilancii a je považovaná za jeden z hlavných faktorov ovplyvňujúcich globálne otepľovanie a skleníkový efekt. V súvislosti s globálnym otepľovaním sa v spoločnosti čoraz častejšie skloňuje termín sekvestrácia uhlíka, najmä vo forme oxidu uhličitého CO₂, ktorý vo svojej podstate hovorí o zadržiavaní uhlíka v určitej forme v definovanej ekosfére (pedosfére).

Môžeme konštatovať, že definícii pojmu sekvestrácia uhlíka je niekoľko a venuje sa im už od polovice deväťdesiatych rokov viacero zahraničných, ale aj domácich autorov, ako aj niektoré popredné svetové organizácie. Príkladom sú Intergovernmental panel on Climate change, ktorý spája pojem úzko s kolobehom uhlíka ako termín popisujúci výmeny uhlíka (v rôznych formách, napr. CO₂) medzi atmosférou, oceánmi, terestriálnou biosférou a geologickými depozitmi. Alebo medzinárodná organizácia Resources for the future uvádza zachytenie uhlíka v tzv. „záchytiskách“ –  ako sú oceány, alebo terestriálna biomasa ako lesy a pôdy, ktoré zadržiavajú uhlík mimo atmosféry.

Podstatou definície, ktorá sa vo väčšej miere opakuje u všetkých autorov venujúcich sa klimatickej zmene a kolobehu uhlíka, je dlhodobé zadržiavanie atmosférického uhlíka v organických a anorganických zlúčeninách v oceánoch, lesoch, rastlinách, pôdach alebo horninách.

Zaujímavým údajom je hmotnostné vyčíslenie biologickej sekvestrácie v moriach a oceánoch ako biologické procesy, ktoré vedú k sekvestrácii C prostredníctvom fotosyntézy fytoplanktónu, ktorý tak fixuje približne 45 Pg C za rok^-1.

Procesov vedúcich k sekvestrácii pôdneho organického uhlíka je niekoľko. Sú to procesy známe i menej neznáme a mnoho krát si ani neuvedomujeme, že ich podporenie má obrovský význam pre pôdnu úrodnosť a stabilizáciu organickej hmoty. Môžeme hovoriť o humifikácií ako prechode biomasy na humus alebo agregácii čiže formovanie organicko-minerálnych komplexov a tým kvalitnej štruktúry pôdy, či pórovitosti tvorenej odumierajúcimi rôzne hlboko koreniacimi systémami pestovaných rastlín.

V úzkej súvislosti v slovenskom jazyku už akceptovaným pojmom sekvestrácia uhlíka (sequestration of carbon) pod čím, ako už bolo uvedené, chápeme zadržiavanie uhlíka v určitej forme v definovanej ekosfére, je tiež pojem v anglickom jazyku „mitigation of carbon“. Ten v slovenskom kontexte môžeme chápať ako človekom riadené zmierňovanie vplyvu emisií uhlíka na klimatickú zmenu. Pod termínom „carbon mitigation“ chápeme vedome a ľudsky riadené aktivity regulácie emisií CO₂ do atmosféry.

Sekvestrácia uhlíka, prostredníctvom správne riadených poľnohospodárskych postupov, môže trvalo znižovať straty organického uhlíka z pôdy a zvýšiť mieru humifikácie, čo vedie k zvýšeniu ekologickej stability obsahu uhlíka v pôde.

Zmeny v poľnohospodárskych postupoch, navrhované za účelom zvýšenia obsahu organického uhlíka by mali kombinovať zvyšovanie vstupov organickej hmoty do pôdy a súčasne znižovať rozklad (mineralizáciu) organickej hmoty v pôde. Takého procesy a postupy nemajú negatívny vplyv na ekonomiku podniku, ale naopak pri správnej implementácii zvyšujú výkonnosť a celkovú ekonomiku poľnohospodárstva. Ďalším benefitom je stabilizácia celého ekosystému produkčných plôch bez ekologických následkov.